Reakcia na Petra Števkova: Ukrajina bojuje o zavŕšenie zmeny kurzu, treba jej pomôcť

Prvým takýmto fundamentálne chybným je tvrdenie redaktora, že som to bol ja „…spolu s generáciou západných politikov, ktorých politika postupne viedla k vojne Ukrajiny s Ruskom…”.

Ako to teda bolo v skutočnosti?

Kľúčovým, zlomovým bodom vo vývoji Ukrajiny po jej osamostatnení v roku 1991 boli voľby prezidenta Ukrajiny v roku 2004. Tieto voľby boli súbojom „starej štruktúry”, proruského prezidenta Viktora Janukovyča s politikom prozápadnej orientácie, reformátorom, dovtedajším premiérom a guvernérom národnej banky Viktorom Juščenkom.

Voľby sa odohrávali v ovzduší rozmachu ukrajinskej občianskej spoločnosti, ktorá si uvedomovala prosperitu prichádzajúcu do krajín bývalého sovietskeho bloku s ich postupnou integráciou do EÚ a NATO. Susedia Ukrajiny – Poľsko, Slovensko, Maďarsko sa stali členmi EÚ pol roka pred voľbami prezidenta Ukrajiny. Najmä mladí Ukrajinci sa vehementne dožadovali rovnakej šance pre Ukrajinu.

To, čo ukrajinská mládež a prozápadne orientovaní občania Ukrajiny považovali za šancu na lepší život, staré, proruské štruktúry, kleptokracia a oligarchia považovali za existenčnú hrozbu. Presne tak ako Kremeľ, ktorý sa zľakol predstavy, že jedného dňa by sa slobodní Ukrajinci mohli mať lepšie ako totalitou zošnurovaní Rusi.

V tejto atmosfére súboja starého s novým sa režim prezidenta Janukovyča rozhodol sfalšovať voľby tak, aby prezidentom zostal Viktor Janukovyč. Motivovaná a odhodlaná občianska spoločnosť Ukrajiny sa však vzoprela.

Vypukla takzvaná Oranžová revolúcia, pomenovaná podľa farby politického tábora Viktora Juščenka.

Oranžová revolúcia si vynútila opakovanie volieb, v ktorých už vyhral Viktor Juščenko. Ukrajina sa obrátila na Západ. Bola to prvá, kľúčová fáza vo vývoji modernej Ukrajiny, ktorá sa rozhodla podobne ako krajiny Vyšehradskej štvorky a baltské štáty v roku 1989 a po ňom – odpútať sa od Ruska a integrovať sa so Západom.

Potvrdením prozápadného kurzu Ukrajiny sa mal stať podpis Asociačnej dohody s EÚ pripravovaný na koniec roku 2013. Prezidentské voľby však v roku 2010 vyhral opäť Viktor Janukovyč a ten začal hrať dvojakú hru: v Bruseli sa tváril, že rokovania o podpise Asociačnej dohody Ukrajiny s EÚ pokračujú a zmluvu podpíše. V Moskve však sľuboval pravý opak. Až nadišiel deň, keď sa musel vyfarbiť.

Stalo sa tak 23. 11. 2013, keď na samite EÚ vyrokovanú a pripravenú Asociačnú dohodu odmietol podpísať. Keď Ukrajinci zistili, že prezident Janukovyč im nedovolí odpútať sa od Moskvy, vypukla druhá revolúcia, známa pod názvom Revolúcia dôstojnosti alebo v skratke Majdan (podľa názvu námestia, na ktorom sa odohrávali hlavné protesty).

Napriek tomu, že režim sa rozhodol do demonštrantov strieľať, Ukrajinci nepovolili. Pod tlakom námestí prezident Janukovyč v roku 2014 ušiel z Ukrajiny do Ruska a Ukrajina sa vrátila na cestu svojej euro-atlantickej integrácie. Kým Oranžová revolúcia znamenala zmenu zahraničnopolitického kurzu Ukrajiny, Majdan predstavoval potvrdenie tohto kurzu.

Kým v roku 2004 počas Oranžovej revolúcie sa Kremeľ vyľakal, po Majdane o desať rokov neskôr v roku 2014 nastalo v Kremli zdesenie. Predstava, že udalosti Majdanu by sa mohli jedného dňa zopakovať na Červenom námestí, musela byť pre Vladimira Putina desivá. Preto sa Kremeľ rozhodol pre anexiu Krymu a podporu separatistov na Donbase.

Keďže separatisti neplnili na Donbase „domácu úlohu”, rozhodol sa Kremeľ vo februári 2022 pre vojenský zásah voči Ukrajine. Cieľ tohto zásahu je jednoznačný: zabrániť Ukrajine zavŕšiť jej cestu do EÚ a NATO.

Ukrajina teraz bojuje o zavŕšenie zmeny svojho kurzu, na ktorý nastúpila po Oranžovej revolúcii v roku 2004. Ukrajinci nechcú nič iné, iba to, čo sme chceli za totality my – Slováci, Česi, Maďari, Poliaci, Litovci, Lotyši, Estónci, Chorváti, Rumuni, Bulhari –, zhodiť z pliec jarmo, nastoliť slobodu a vykročiť k prosperite. Ukrajina chce odolať ruskému agresorovi, aby mohla zavŕšiť svoju cestu do EÚ a NATO. Je našou morálnou povinnosťou, aby sme jej v tom pomáhali. Naviac – je to aj v našom najvyššom slovenskom záujme.

Hydepark je priestor na slobodnú diskusiu politikov, vysokých štátnych úradníkov, zástupcov akademickej sféry či biznisu. Publikované názory nemusia vyjadrovať názory redakcie.